1. krok
V prvom rade musíme myslieť na to, že je dôležité sa dostať tam, kam chceme, čo najskôr, to znamená - nedívať sa dokola, myslieť na svoje ciele, ísť cez mŕtvoly, čo tam po mamičkách s kočíkmi, či blbých dôchodcoch, majú byť o tomto čase aj tak doma, len zbytočne zavadzajú, duchny jedny...
ABSOLÚTNE nepripúšťame, žeby po naozaj narvanej električke/autobuse/trolejbuse/šaline mohlo prísť poloprázdne vozidlo, ako nás dopravné podniky na letákoch veselo upzororňujú - je to iba urban legend, mýtus.
Musíme sa proste dostať okamžite do toho prvého prepravného prostriedku, ktorý príde a to i násilím.
S týmto postojom (viď riadky vyššie) sa stávame kandidátom na skutočne ostrieľaného cestujúceho a toho vyvoleného k používaniu prostriedkov MHD.
2. krok - Nastupovanie
Nastupujeme v zásade so sklopeným zrakom, aby sme nič a nikoho nevideli. Je nám jedno, či nejakí cestujúci ešte vystupujú, chceme si predsa uchytiť dobré miesto a preto nesmieme brať na nikoho ohľady. Mračíme sa, prípadne sa tvárime, akoby nám niekto ublížil. Krútime hlavou, keď sa zo šaliny pomaly sunie nejaká opaličkovaná duchna s taškami, ktorá tam o tomto čase nemá čo robiť a vôbec, má byť doma alebo v nejakom hypermarkete checkovať ceny rožkov. Krista boha, ja mám na práci NAOZAJ dôležité veci!
3. krok - Uf a sme dnu
Keď sa nám konenče (pánboh zaplať) podarí nastúpiť, nezabúdame na to, aby sme ostali stáť pri dverách tak, aby už nikto ďalší nastúpiť nemohol, prípadne mohol, ale len čiastočne. To, že sú hlboko v útrobách šaliny voľné sedačky samozrejme zaregistrujeme, ale nebudeme predsa trapní a nebudeme si sadať, keď je tam tak plno. Máme v sebe trošku slušnosti. Aj tak by nás nejaký nasraný dôchodca po chvili vyhodil, nestojí nám to za to. Na chrbte máme horolezecký batoh s objemom minimálne 20 litrov a tento si NESKLADÁME. Ostatným tak ukazujeme svoju nezávislosť. Keďže sa do vozidla podarilo natlačiť ďalším osobám, naše obľúbené miesto pri dverách je náhle ohrozené a my sme nútení sa posunúť. Stojíme nad prázdnym sedadlom a zarputile si naň nesadáme. Zakrývame ho telom a objemným batohom, tak aby si ho náhodou nevšimla tá babča, čo práve nastúpila, prípadne to dievča s knižkou v ruke, lebo to by sme museli trošku uhnúť a to už by bolo na jedno ráno predsa len príliš veľa námahy a priznajme si to, i dobrých skutkov naraz.
Samozrejme to netrvá dlho a nejaký pridrzlý odvážlivec si povšimne voľného miesta a my ho musíme pustiť. Krútime hlavou a sme naozaj nahnevaní, pretože je to relatívne mladý človek a vôbec nemyslí na babičky.
Zaujíma nás IBA zastávka, na ktorej budeme vystupovať my, to, že chce niekto vystúpiť na nejakej skôr, je samozrejme jeho problém a nie je naša povinnosť sledovať, či sa niekto nesnaží pretlačit pomedzi nás a prípadne ďalšie osoby, ku dverám.
Navyše, ak aj táto vystúpeniachtivá osoba niečo hovorí ("s dovolením" alebo "prepáčte" alebo "JA CHCEM VYSTÚPIŤ, PUSTITE MA!!!"), nepočujeme, pretože máme za a) v ušiach sluchátka, za b) myslíme na nejaké dôležité veci a nevnímame okolie.
4. krok - Vystupovanie
Keď konečne príde naša vysnená zastávka, máme dve možnosti. Môžeme sa začať na výstup pripravovať už 10 minút pred zastavením vozidla a to tým spôsobom, že sa už pre istotu sunieme k dverám, trebárs aj predbiehajúc tých, čo chcú vystúpiť tiež, pretože kto prv príde ten prv melie, že. Alebo si to necháme na poslednú chvíľu, lebo máme radi adrenalín, takže sa začneme hýbať až vtedy, kedy sa už dvere pomaly zatvárajú a my vyskakujeme z idúceho vozidla. Cítime sa romanticky.
Čo na tom, že po nás zostalo pár modrín a rozbitých nosov (batoh).
Hlavné je, že sme to opäť zvládli.
Sme so sebou spokojní, kráčame po chodníku s úsmevom na tvári (po ľavej strane, tak je to správne) a tešíme sa do školy/práce/, kde dnes zase bude nuda ale aspoň človek za to dostane nejaké peniaze, alebo aspoň titul.
Žádné komentáře:
Okomentovat